Mária Petrová
 

Jazyk je základný dorozumievací prostriedok
jazyk je...
Pán profesor, neviem pokračovať,
veď Vy ste nás učili,
že jazyk je aj rozkvitnutý kvietok,
aj vietor, hmla, dážď... aj inovať.
Učili ste nás,
že jazyk je aj Veľkomoravská ríša,
aj storočia ticha v ohni, mraze,
aj to, keď sa ma priateľ spýta: “Nebojíš sa?”
Veď jazyk je aj mlčanie, aj zaváhanie v hlase.
A je to aj päťjazyčný slovník.
Aj jedno stretnutie v Hlbokom na fare.
Veď jazyk je aj mramorový pomník,
aj to, keď mi niekto zotrie slzu z tváre.
Učili ste nás,
že jazyk sú prvé slová zo šlabikára,
a potom – prvý zaľúbený list...
Návraty domov, keď mama čaká a dvere otvára,
aj sľub, že prídem, aj keď viem,
že zas dlho nemôžem prísť...
Jazyk – sú pre mňa aj semináre s Vami,
keď ste nás učili odkryť zázrak slova.
Vraveli ste,
že jazyk je aj detský plač pod oknami,
aj otvorená kniha, v nej rozprávka a múdra sova...

Čas veľa otupí a skryje,
nikdy však vďaku Vašich študentov
za to, že ste nežiadali od nás strohé definície,
skôr pochopiť to, čo iní pretavili do slov.
Pochopiť, prežiť, skúšať, hľadať, hádať –
odhaliť pravdu aj lož v množstve fráz.
Učili ste nás takých ľudí sa zastať,
ktorým od žiaľu, únavy, staroby slabne hlas.
Svojich žiakov sa to snažím naučiť aj ja,
keď v pochybnostiach dokazujem stokrát,
že krásne slová niekedy aj kruto rania,
že šťastie môžeme, musíme nájsť aj uprostred strát.
Krásne slová...
niektoré skrývam, iné tak často vyslovujem...
Pán profesor, ja už viem pokračovať...
Pán profesor, už viem a... ĎAKUJEM.
 
 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
 

Za profesorom Jožkom Mistríkom

Anton Kret
 
 
 

Ako si bol starký na tom
V tej chvíli descendií
Ako si sa to poobzeral
Po tom svete kostrbatom
Kam sa to podela
Tá tvoja viera
Bez cynizmu
Tvoj optimizmus
Duchovného bohatiera

Koľko brál si obskákal
Koľko skál odstránil z cesty
A tu v rukách burlaka
Na okraji tejto cesty

Priťažká ruka
Už nezaťuká
Na okienko domáckej fiesty

Bratislava 15. júla 2000

________________________________________________________________________________________
 
 

Za prof. Jozefom Mistríkom

Gustáv Hupka
 
 

Odišiel človek múdry a skromný,
miloval krásu našej rodnej reči,
Slovensku vložil svoj život do dní
ako liek, čo k otčine lásku lieči.

Odišiel človek a čas ďalej letí,
naša reč krásna je jak nebo čistá,
ty si jej krásu vkladal do pamäti
dejinám, zurčí voda pramenistá

v slovách a v speve bystrín pod Tatrami,
v našich myšlienkach žiješ denne s nami,
ako večný dych času v slovách si ty

a lúč z ozvien a čas nedopitý,
človek odišiel, čo bol všetkým milý,
slová sa v duši smútkom rozzvonili.
 

Učiteľské noviny, 50, 2000, č. 28, s. 6.